Hejt na zimu
Vedeli ste, že raz to prísť musí, bolo to čisto otázkou času a miery môjho sebaovládania. No a keďže hejty teraz fičia a čo nenávidím viac, ako neschopnosť a absenciu sociálnych zručností u ľudí, s ktorými musím spolupracovať? Predsa toto vy...darené počasie! Teraz si už sedím v teple interiéru a spomienka na ranné brodenie sa snehom mi príde len ako jeden z mojich surreálnych snov, bohužiaľ je to realita, s ktorou sa budem musieť konfrontovať viackrát, ako mi je príjemné. Celú cestu na zastávku MHD (lebo veď kto by odhrabával auto kvôli 10 minútam cesty po kašovitej hmote 2x denne) sa snažím o nasledovné: - nespadnúť, - nenechať sa zraziť autom s nepredvídateľnou trasou jazdy, - stihnúť prísť na zastávku aspoň o 10 sekúnd skôr, ako autobus, - nenadávať pri tom. Aspoň nie nahlas. Väčšinou sa mi podarí splniť minimálne dve z týchto náročných ranných úloh. Niekedy aj tri. Potom celý deň pozerám z okna na tú bezútešnú scenériu v takomto zložení: 1. Slnko nikde. 2. Všetky škared