Príspevky

Zobrazujú sa príspevky z dátumu október, 2011

Muži

Toto bude vyznievať strašne feministicky, takže ak máte niečo proti takémuto typu článkov, ďalej nečítajte. Pre tých, čo zostávajú, píšem ďalej. (Girl power!) Muži, ako vieme, sú troška iní ako my ženy. Väčšinou sú trochu viac chlpatí, viac smrdia a majú väčšiu silu. Každá z uvedených skutočností sa môže v príhodnej chvíli zísť. No dobre, momentálne ma napadá akurát využitie toho tretieho atribútu, napríklad na nosenie ťažkých nákupov a prenášanie nábytku, ale verím tomu, že aj tie predošlé dve majú svoj význam. Napriek tomu, že sú takí odlišní, nevieme bez nich existovať. Ale ani oni bez nás, takže je to fifty-fifty. Preto sa dostávame často krát do niekedy viac, inokedy menej trápnej spoločenskej situácie a to je tzv. balenie. Muž chce zbaliť ženu, aby uspokojil svoje chúťky a žena si chce tiež naraziť chlapa, aby uspokojila svoje, takže sa baliť nechá. Ak sú ideálne podmienky, pre oboch je to win-win pozícia. Pri balení sa môžeme stretnúť s rôznymi typmi mužov: "Nemám s

Zádery

Nie, nejde o pubertálne výrazy typu:  "To čo si zadrel, ty kokot?" Myslím také tie boľavé trhlinky pri nechtoch. Ktoré si ja debil sama spôsobujem. A ešte s akou zvrátenou rozkošou. Vždy, keď mimovoľne pri nejakej činnosti zacítim kúsok uvoľnenej suchej kožičky, nemôžem si pomôcť a musím si ju odtrhnúť. Všetko prestanem robiť a trhám. Nechtami, zubami, čím to ide lepšie v momentálnej situácií. Najlepšie to bolo pri učení sa na štátnice. Záder na každom prste. Z oboch strán. Mňam. Čo je to za vadnú úchylku? Ja viem, že každý má niečo, ale ja som si myslela, že si vystačím s jednou a to sú mužské sánky. (To je tá spodná časť čeľuste, čím širšia a viac lomená, tým viac som z neho hotová.) Nie, ja si musím trhať kožu pri nechtoch, ktorá je tak krásne suchá a odlupuje sa po vrstvách až po krv a mäso. Som čistá neurotička. Akonáhle môj prst nahmatá niečo, čo sa dá odkmasnúť, už sa na tom pracuje. Ale keby som to robila len sebe! Ja som sa už upgradeovala na vyrábanie záderov aj

Vždy som chcela byť letuškou.

Veľmi veľmi veľmi. Už keď som ako 11-ročná prvý krát letela s mamou a tetou do Grécka na dovolenku, všetci zarezávali nechty do operadiel pri turbulenciách a ja som sa tešila, že ako to pekne trasie. A potom aj neskôr som vždy prechovávala pozitívne city k tomuto druhu prepravy. Letušky to majú krásne zariadené, lietajú si takmer denne a nemusia za to platiť. Behajú v tých polyesterových súpravách a vždy vyzerajú trés chic. Nikdy som nechcela byť pilotom, pretože mi pravdepodobne už v tom útlom veku bolo jasné, že so šoférovaním čohokoľvek kariéru asi neurobím. Predpokladám, že pod tlakom okolia som od toho upustila a rozhodla som sa pre omnoho lukratívnejšiu alternatívu - štúdium psychológie (ha-ha-ha, áno, to mal byť akože fór). A tak som sa letuškou nikdy nestala. Koniec môjho príbehu o tom, ako som letuškou nebola. Ale, čo neurobila jedna dievčina menom Kristína Baluchová? Ona tou letuškou bola. A to napriek tomu, že popritom študovala psychológiu! (Náhoda? Áno.) Moment, to st

Neznášam pridrbaných smajlíkov.

Áno je to tak. Lezú mi na nervy. Väčšina ľudí ich totiž nevie používať. Mali by vyjadrovať nejakú emóciu a pomáhať ľahšie pochopiť text čitateľovi. Určite sa Vám už stalo, že Váš ironický vtip nebol v mailovej komunikácii pochopený, prípadne sa na Vás už niekto aj stihol uraziť, hoci ste to mysleli úplne inak, ale proste napísané to tak blbo vyzerá. Tak nejak si ja odvodzujem genézu smajlíkov, ktorí mali pomáhať ľudom v písomnej komunikácii. Trilión dobrých vecí však už bolo zneužitých a zopár ďalších bude, no a naši všeobecne obľúbení smajlíci nie sú výnimkou. Boli sprznení. Ako inak by sa dalo nazvať toto? "Presne toto som vedel, že napíšeš! :-D :-D :-D :-D :-D :-P ;-)" alebo "Ďakujééééém! :-))))))" alebo  "Ja nie som taká, aby si vedel. :-P ;-) :-* " Akože to už naozaj dočista všetkým hrabe? Čo to má znamenať, keď dáte namiesto jedného smajlíka štyroch? To sa 4 krát zasmejete, akože "Ha, ha, ha, ha" ? A potom ešte vyplazíte jazyk a žmu

myrtilka vyrástla

Len na úvod, 18. 7. 2011 bol prelomovým dňom môjho života. Videla som svoju budúcnosť a tá vízia sa mi nepáčila, tak som ju zmenila. Momentálne nemám žiadne vízie o budúcnosti a tak žijem v prítomnosti. Príjemná zmena. Moja potreba prejavovať sa písomným prejavom však nevymrela a keďže môj prvý blog myrtilka.blog.cz mi príde dosť neadekvátny na moje momentálne zápisky, rozhodla som sa založiť si nový. Malá myrtilka vyrástla a taktiež by som rada zachovala nepoškvrnenosť mojich bezstarostných zápiskov z toho obdobia, tak preto toto celé. Tak Vás tu teda vítam. A na nič sa nepýtam, pretože ma aj tak nezaujíma odpoveď.