Vždy som chcela byť letuškou.

Veľmi veľmi veľmi. Už keď som ako 11-ročná prvý krát letela s mamou a tetou do Grécka na dovolenku, všetci zarezávali nechty do operadiel pri turbulenciách a ja som sa tešila, že ako to pekne trasie. A potom aj neskôr som vždy prechovávala pozitívne city k tomuto druhu prepravy. Letušky to majú krásne zariadené, lietajú si takmer denne a nemusia za to platiť. Behajú v tých polyesterových súpravách a vždy vyzerajú trés chic. Nikdy som nechcela byť pilotom, pretože mi pravdepodobne už v tom útlom veku bolo jasné, že so šoférovaním čohokoľvek kariéru asi neurobím.
Predpokladám, že pod tlakom okolia som od toho upustila a rozhodla som sa pre omnoho lukratívnejšiu alternatívu - štúdium psychológie (ha-ha-ha, áno, to mal byť akože fór). A tak som sa letuškou nikdy nestala.

Koniec môjho príbehu o tom, ako som letuškou nebola.

Ale, čo neurobila jedna dievčina menom Kristína Baluchová? Ona tou letuškou bola. A to napriek tomu, že popritom študovala psychológiu! (Náhoda? Áno.) Moment, to stále nie je všetko. Ona sa o tejto skvelej skúsenosti rozhodla napísať knihu! Volá sa Lietam v tom tiež (pôvodne, keď som ju prvý raz zbadala, tak som si podľa názvu myslela, že ide o príbeh nechceného tehotenstva, ale to je len moja mierna deformácia ohľadom tejto témy). Tá kniha je strašná. Čo by mi bolo úplne jedno, keby som si ju nikdy neprečítala. Ibaže môjmu otcovi nejakým spôsobom padol pohľad na zadnú stranu tejto knihy, kde sa k nej vyjadruje Kristína Farkašová, čo je zhodou okolností jeho obľúbená mladá herečka a tak sa rozhodol mi tú knihu kúpiť na narodeniny. (Sledujete tú logickú linku?)
A tak som sa do tej knihy pustila s nádejou, že obsah bude lepší ako názov. Asi ste už uhádli, že som sa mýlila. (Čo sa inak nestáva často.) Tá kniha je brak. Je písaná príšerným štýlom, ktorý je príliš silený, hrá sa na niečo cool a pointa chýba. Bla bla bla, príbeh o tom ako skrachovala SkyEurope sa prelína s príbehom jej osobného života. Ani jedna dejová línia z tých dvoch nie je dostatočne zaujímavá, aby stálo za to o nej napísať knihu. Ale dobre, veď čo by človek čakal od Evita Pressu? Napríklad človek ako ja by čakal, že nevydajú hocijaký blábol od niekoho, kto absolútne nevie písať. Asi som naivná.
Ale ja nikdy nikdy nikdy nepochopím tú potrebu písať u ľudí, ktorí naozaj nevedia písať. To je ako keby ja som just stále kreslila a chcela to vystavovať a predávať. Spoločenská samovražda.
Pri tejto knihe som prešla troma fázami:
1. začala som ju čítať v električke. Hovorím si, že je to blbosť, ale možno sa to časom zlepší.
2. pri vystupovaní z električky som mala chuť tú knihu hodiť do koša. Ovládla som sa, nechala som ju v taške s tým, že sa ešte uvidí.
3. dala som jej druhú a poslednú šancu asi o týždeň na to. Po pár stranách som ju od zlosti hodila o zem a ona sa krásne po koberci odsunula až na druhý koniec izby. (Ten, kto niekedy videl moju izbu vie, že je to celkom ďaleko.) To ma celkom fascinovalo. Ale nie natoľko, aby som ju dvihla.

Prečítala som z nej asi 80 strán a nikto ma neprinúti si prečítať ani o stranu viac. Autorka používa také milé detailíky, ako napríklad, že slovo normálne vždy napíše ako nor-mál-ne. Namiesto toho, aby ho normálne napísala, vypomlčkuje nor-mál-ne. No je to normálne??? Nie.

A ak sa čudujete, prečo sa takou hlúpou knihou toľko zaoberám, nuž, tak.  

Ďakujem za pozornosť.