Memoirs of asistentka
Vždy som chcela mať prácu, do ktorej by som sa mohla ponoriť. Prácu, ktorá by ma pohltila a ja by som neváhala zaoberať sa ňou aj vo svojom voľnom čase. Pretože by ma to bavilo. Pretože by som v tom videla zmysel. Pretože moje úsilie vložené do práce by bolo hmatateľné a ocenené. Lebo by som vedela, že som v tom dobrá. Avšak pánbožko/karma/veľké špagetové monštrum a Richard M ü ller si povedali, že nebude to také ľahké, drahá a tak som nastúpila po škole na miesto asistentky riaditeľky HR v jednej veľkej firme. Veľkej. Zvonku vyzerá škaredo a jej názov obsahuje viac ako tri písmená. A nenachádza sa v Devínskej. Tak, už viete. Robiť asistentku, to nie je len pekne vyzerať a variť kávu. Treba sa k tomu aj stále usmievať a mať nervy na riešenie problémov akéhokoľvek druhu všetkých členov oddelenia. Vlastne takto: zhrnula by som to na mať nervy . Pretože keď organizujete vianočný večierok pre 30 ľudí rôznych vekových, váhových, záujmových a statusových kategórii, pamätajte na jedno: Ni