"Život ťa naučí"

Kto nemá rád bilancovanie? Neverím, že niekto taký môže existovať. Bilancovanie je totiž jedna z obľúbených kratochvíľ, keď sa blíži koniec nejakého významného obdobia (povedzme, že roka) a aj tak sa nedá nič iné veľmi robiť, keďže vonku zúri tá zasraná zima. Okrem toho, môže byť aj celkom užitočné. Ja som si tak trošku zabilancovala a hneď ma napadlo množstvo tém na článok - napríklad, zostaviť si súkromný rebríček hudby roku 2012. Alebo, ponadávať si trošku na ten nečas vonku (slovo "počasie" je v tomto prípade príliš expresívne). Prípadne, hodiť celé bilancovanie na papier, ale to by sme už zachádzali do príliš subjektívnych rovín a aj tak to nikoho nezaujíma a moja túžba odhaľovať seba sa má tiež svoje hranice. Tak som si povedala, že sa povenujem rozmáhajúcemu sa fenoménu - knedlizmu. Knedlizmus je veľmi nebezpečná vec a môže sa vám prihodiť absolútne znenazdajky. Niekto si to ani nemusí všimnúť. Niekto si to ani nemusí uvedomiť. A až pri spätnom bilancovaní (a sme p

Na to, aby ste mohli parkovať jak pani, musíte spĺňať minimálne dve podmienky: A) byť žena, B) mať k dispozícií auto, s ktorým môžete parkovať. To je základ. Ak toto spĺňate, je dosť možné, že jedného dňa budete parkovať jak pani. Alebo aj nie, v prípade, že toto nie je jedna z vašich životných mét a chcete byť do smrti na posmech ostatným vodičom, potvrdzujúc tak stereotyp "ženy a parkovanie". Desíte sa pozdĺžneho parkovania? Všetky vaše pokusy tak zaparkovať končia pol kilometrovou medzerou medzi vašim autom a obrubníkom? Do nákupných centier chodíte len MHD, pretože nič vo vás nevyvolá väčší odpor, ako predstava preplnených podzemných garáží a parkovacích domov so zabijáckym sklonom pri presune na vyšší level, kde je opäť len milión áut, ktoré sú namačkané vedľa seba na maximum, lebo veď trochu viac betónu by znamenalo pre investora pravdepodobne hrubý škrt cez rozpočet? Ťukli ste už nespočetné množstvo áut pri pokusoch vtesnať sa do malého priestoru vzácne voľného

Či už ste blondína s modrými očami, alebo 150-kilová hlavohruď, každý túži mať niekoho, koho bude môcť stískať. Aspoň ja žijem v takej naivnej predstave, že práve o TO na tomto svete najviac ide. Môžem sa mýliť, ale nestáva sa mi to často. Niekedy sa však nikto taký vo vašom okolí jednoducho nenachádza. Prebehnite si pre istotu váš zoznam kontaktov v mobile, je tam? Ak nie, tak netreba klesať na duchu. V princípe totiž existujú dve tvrdenia, ktoré to potvrdzujú: A) Nikdy nevieš. B) Váš osobný stískač sa k vám ponáhľa tak rýchlo, ako to len ide a jedného dňa vás dobehne. Na základe týchto tvrdení vyvodzujem, že zmena môže byť za rohom a niekto sa objaví trebárs aj zajtra. No, asi nie. Ale v časovom horizonte do konca vášho života vám garantujem, že niekoho špeciálneho určite stretnete. Lepšie? (Hoci to posledné tvrdenie je s ručením obmedzeným pre prípad, že vás zajtra prejde električka a váš osud bude zomrieť ako Gaudí). A tak aj v tej najtemnejšej chvíľke depresie, keď sa vám

Nebudeme si mazať med okolo očí (lebo je to strašne nepraktické), leto je preč. Všimli ste si to? Všimli ste si vôbec, že tu bolo? Nebolo tu nejak krátko? Nebolo to len včera, čo sa roztopili posledné biele hovná a zrazu hlásia opäť studený front a ochladzovanie? A nemusíte čakať, až kým príde zima a spýta sa - A čo si ty urobil pre slovenský hiphop?, prípadne omnoho zákernejšiu - A čo si ty robil v lete? Túto otázku čakať nemusíte, spýtam sa ju ja. Hneď. Pretože ma hrozne zaujíma, koľkokrát ste si tento rok uvedomili náhle: Toto je leto. TOTO! (s viac či menej skrývanou radosťou). Totižto ja by som tie momenty vedela spočítať na jednej ruke.  Prvý krát som pocítila, že je leto, na Pohode. Tam sa leto jednoducho nedalo nevšimnúť. Slnko, úpek, hasiči, voda, pivo, hudba, búrky, vôňa, smrad, polonahí ľudia - na to sa dá povedať len: "Shut up and take my money!" Pohoda bola trojdňová eufória a povedzte mi, že nie. Druhý krát ma premkol pocit, že "Áno! Toto je leto!&quo

Tiež ste zmätení z pojmu "hipster"? Je to nadávka? Je to uznanlivé ocenenie? Ak je to nadávka, prečo je toľko mladých ľudí hipstermi? Ak je to uznanlivé ocenenie, prečo si z nich všetci robia prdel a internety sú plné posmešných obrázkov a výrokov? Jedno vysvetlenie by mohlo byť, že sú elitou spoločnosti a ostatní komerčáci, mainstreamoví chudáci, sa nimi cítia ohrození a preto si z nich neustále uťahujú. (Nie, tento výrok som nemyslela celkom vážne.) Všimli ste si ale, že byť hipsterom sa rýchlo stáva mainstreamom? Vie však niekto o sebe reálne posúdiť, či je hipster? Keď som bola mladšia, trápila ma otázka, či vie jedinec sám o sebe zistiť, či mu šibe. Jednoducho, či si vie triezvo povedať - "Áno, som šialený. Toto je už moc. Idem sa prihlásiť na psychiatriu." Podľa mňa to nie je veľmi reálne, pretože keď je človek šialený, pripadá mu jeho stav normálny, len všetci ostatní sú nejakí divní. No skúste sa zamyslieť - koľko krát ste si za život povedali - "V

Je leto, uhorková sezóna, čo si budeme hovoriť. Teplo prechádza v pravidelných intervaloch do stavu označovaného hic, nič sa nám nechce, naše mozgové bunky sa zľahka uvoľňujú, asi ako dôchodkyne v perličkovom kúpeli. Preto si myslím, že je ten správny čas, aby ste dokázali absorbovať zopár   "lehce trapných - trapně lehkých"   básničiek, ktoré sa mi podarilo počas môjho neveľmi rozsiahleho života napísať. A nehanbím sa za ne.  Korene mojich poetických tendencií siahajú až kdesi k obdobiu, keď som mala zhruba šesť a naučila som sa písať. Prvé krátke básničky som zapisovala do takého toho zošítka, ktorý mal asi desať listov a polkilometrové riadky. A na obálke bola nakreslená myška. Toľko k nostalgii, keďže ten zošítok neviem nájsť, nebudete sa smiať na mojich prvotinách. Dostávame sa teda k obdobiu puberty, kedy snáď píšu básničky všetci, aby vyjadrili hlboké poryvy svojho rozvíjajúceho sa vnútorného života. Ja som sa v šestnástich ocitla hospitalizovaná na Kramároch

Tak po prvé: ha-ha, PN-ka v lete, blbé. Stane sa však aj v lepších rodinách, takže keď už je to nevyhnutné a musíte zaľahnúť počas najlepšieho ročného obdobia (bez debaty), sú isté aktivity, ktoré asi budete vykonávať. A nehovorím teraz o plnení vreckoviek svojimi tekutinami z rôznych otvorov, ani o interných súťažiach typu "Koľko predpísaných tabletiek sa mi zmestí naraz do úst?", prípadne "Pokus o vytvorenie svetového rekordu na trase posteľ-záchod." Jednoducho klasické činnosti, ktoré podľa mňa robí každý chorý človek na zemi, ktorý je sám doma, čiastočne nemohúci a nevie, čo so sebou. Tieto aktivity môžeme rozdeliť na: 1) Ilegálne 2) Legálne Kategóriu ilegálnych som dala ako prvú, z čisto marketingových dôvodov, znie to zaujímavejšie. Ale iba znie. Zaraďujeme sem: a) počúvanie ilegálne stiahnutej hudby b) sledovanie ilegálne stiahnutých seriálov/filmov c) stalking/voyeurizmus Treťou podkategóriou je myslená činnosť, ktorá sa dá vykonávať len z nudy, po

Nie je to Mel Gibson v pančucháčoch. Nie je to svalnatý hasič. Nie je to schopnosť zožrať, čo príde pod ruku a nepribrať (ale blíži sa to). Ženy túžia po romantike. Tak, tu by sme mohli skončiť, pretože to, čo som napísala, je pravda a po vyslovenej pravde si už neradno zahrávať ďalej so slovami, lebo sa to môže len a len pokaziť. Ja to však skúsim, kvôli vám. Ale varovala som vás. Romantika ako taká je to jediné, čo funguje na ženy v každej situácií. Takže ňou nemôžete nikdy nič zbabrať. Nesmie byť však samoúčelná (áno, narážam na medvedíkov so srdiečkami hrajúcich niečo z repertoáru rádia Jemné melódie), musí to byť poriadne gesto, z ktorého je cítiť veľkú snahu a TO je sexy. Či už to znamená, že za ňou precestujete pol Slovenska, len aby ste s ňou strávili dve hodiny, lebo potom musíte isť naspäť, alebo keď si k sebe pozve kamarátku, navaríte im večeru a pôjdete si pozrieť futbalový zápas von do podniku, TOTO na ženy funguje. V prvom prípade bude možno reagovať: "Ty si

Zase jeden z článkov, kde sa budem zaoberať tým, ako niečo nenávidím a venujem tomu zopár drahocenných minút môjho života celkom zbytočne, pretože to nemôžem nijako zmeniť. Ale keď ja vrcholne nemôžem zniesť zlé knihy. Zlé knihy sú totiž jedna z najzákernejších vecí na tomto skazenom svete. O zlej knihe totiž neviete, že je zlá, pokiaľ ju nezačnete čítať. A na to, aby ste ju mohli začať naplno čítať, si ju ako poriadny občan musíte najprv zakúpiť. Takže, predstavte si situáciu: ste v kníhkupectve, kde na Vás číhajú nástrahy rôzneho druhu – všade navôkol príjemná vôňa nových kníh miešajúca sa s vôňou kávy, pokojná atmosféra, ambientná hudba. Zopár ľudí postáva pri policiach so zadumaným výrazom v tvári, pretože sa akurát rozhodujú, či sa svokre na narodeniny bude viac páčiť Danielle Steelová, alebo Vasilková-Keleová (ono je to prakticky úplne jedno, ale no miešajte sa iným do života). Neviem, ako vás, ale mňa vždy, keď vstúpim do kníhkupectva, posadne nejaký knižný bôžik a s menej

Nejdem tu teraz vyplakávať, aké je to nespravodlivé, že muži sú ušetrení od každomesačného púšťania žilou, ani o tom, aké je to nepríjemné a bolestivé. Si raz žena, get used to it, ako by povedali mnohí zamestnanci nadnárodných spoločností, kde je korporátnym jazykom angličtina a prelieva sa im aj do bežnej konverzácie. Čo je však naozaj nepríjemné a navrhujem to zakázať nejakým európskym zákonom (minimálne!), je PMS. Ak neviete, čo je to PMS, ste buď chlap, alebo žena s neuveriteľným šťastím a v tom prípade vás už principiálne nenávidím. Nie, nie je to Pracovitý malý slon, ani Pomliaždené medzistavce, dokonca ani Prekvapivá medová slávnosť. Možno trochu Prekérna mimoriadna situácia, alebo Prekliaty mesačný systém. Takto by som mohla pokračovať do večera a bavilo by ma to. PMS je však niečo zákernejšie – ide o Predmenštruačný syndróm, alias stav „ach bože-nikto na mňa nehovorte-zabijem vás-celý svet je strašný-zabijem sa-tá reklama je tak dojímavá-plačem sama pred televízorom s č

Keď som rozmýšľala nad titulkom tohto článku, zvažovala som ešte možnosti How to party like a rockstar , ale keďže nie som rockstar a predpokladám, že tie ozajstné rockstars vyvádzajú ešte väčšie zveriny, ako si ja dokážem vôbec predstaviť (a neberte mi tú ideu!), tak by to asi nebolo dosť presné. Ďalšia možnosť, ktorá padala do úvahy, bolo jednoduché Pravidlá žúrovania . Ale to je dosť suché a celkovo výraz žúrovanie je pomerne divný, musíte uznať. Rozhodla som sa teda pre slovnú hračku s týmto skvelým francúzskym spojením slov – Tous les jours , teda foneticky { tuležúr}. Znamená to „každý deň“, ale to nijak nesúvisí, tous znamená aj všetko a  jours sa vyslovuje ako žúr, chacha, druhý Shakespeare bude zo mňa. No, teraz, keď sme si dopodrobna vysvetlili genézu nadpisu tohto bezvýznamného článku a zabili tým jeden odstavec a asi 9 sekúnd života, prejdime k tomu podstatnému – obsahu tohto bezvýznamného článku. Takže, pravidlá kvalitného žúrovania, aplikovateľné podľa ľubovôle: 1) Min

Uvedomili ste si niekedy, ako veľmi sú tieto dva fenomény prepojené? Na niekoho môže mať už len výraz  láska vomitizujúci efekt (veľká vďaka, hudobný a filmový priemysel!), ale častejšie sa stáva, že vo vás dávivý reflex vyvolá pohľad na dvoch zamilovaných, ktorí si svoju situáciu potrebujú riešiť verejne. Či už na ulici, alebo Facebooku – priznať sa k svojmu proťajšku v kolónke Relationship Status sa dá hodnotiť na škále milé až pochopiteľné, detailné fotky tvárí vzájomne si vyjadrujúcich emócie ústnymi otvormi sa zas dá považovať za legitímny dôvod na odstránenie dotyčného kamaráta (podľa vašich kontaktov na mafiu a odolnosti nervovej sústavy záleží, či odstránenie bude len z friendlistu, alebo nadobudne fatálnejší charakter). Ďalšie prepojenie lásky a grcania nastáva v momente, keď sa to všetko ešte len začína – predstavte si, že sa máte stretnúť s NÍM, áno, práve s ním, o ktorom už mesiace snívate/básnite/hovoríte/halucinujete/masturbujete nad jeho predstavou (nevyhovujúce škrtni

Byť single a byť zároveň v pohode nemusí byť pre každého. Záleží to jednak od okolností, ktoré zapríčinili tvoju „slobodu“, ale takisto aj od vnútorného prístupu k „slobode“ ako takej. Niekto proste nevie byť sám. A niekto zase nevie byť s niekým. A niekto zase nevie byť bez nikoho, ale ani s niekým, čo spôsobuje pofidérne nadväzovanie známostí, ktoré v konečnom dôsledku nikam nevedú. Ako ale ukážeš frajerke, ktorá ťa odkopla, že si už fakt v pohode?  Prípadne bývalému, že ťa už vôbec netrápi, ako ťa nedávno opustil? Alebo ako dokázať cudzej dievčine, ktorá ťa vidí druhý raz v živote, že si úplne cool? Neviem. Ale viem, ako to URČITE nerobiť. „Čaute, priniesol som záplatu.“ Rada pre neskúsených a situačne slepých – pokiaľ vieš, kde sa bude nachádzať tvoja bývalá, nelez tam so svojou novou frajerkou. Alebo keď už tam vojdeš, nesadni si bez opýtania k stolu, kde sedí ona. Alebo keď už si sadneš, neusaď svoju terajšiu vedľa svojej bývalej. A pri predstavovaní nepouži spojenie slov „T