"Život ťa naučí"

Hneď na úvod by som rada uviedla, že ide o čisto subjektívne zhodnotenie a to, že so mnou nebudete súhlasiť, mi je úplne jasné a srdečne jedno. Tak, keď som si vás tak pekne nažhavila, ideme na to, nie? Človek je tvor spoločenský, učili nás na základnej škole na biológii, ale ja si odvážim tvrdiť, že je aj tvor kultúrny. Aspoň by mal byť. Hrať sa na nekultúrne hovädo síce môže byť zábavné (pre vašich štyroch kamošov zo strednej), ale v reálnom živote vám to veru bodíky nepridá. Takže, ak neviete o tohtoročnom kultúrnom dianí nič, pridŕžajte sa aspoň týchto bodov: - v SND odpremiérovali operu Dorian Gray slovenskej autorky Ľubice Čekovskej - najväčší humbuk na zahraničných filmových festivaloch spôsobil francúzsky film o vzťahu dvoch žien Život Adéle a najúspešnejším slovenským filmom sa stal Kandidát - cenu Anasoft litera získal Víťo Staviarsky za román Kale topánky - umrel Lou Reed (tí, ktorí ani nevedia, že niekto s takým menom žil - to je ten ujo z Velvet Underground. Ti, k

Vždy som chcela mať prácu, do ktorej by som sa mohla ponoriť. Prácu, ktorá by ma pohltila a ja by som neváhala zaoberať sa ňou aj vo svojom voľnom čase. Pretože by ma to bavilo. Pretože by som v tom videla zmysel. Pretože moje úsilie vložené do práce by bolo hmatateľné a ocenené. Lebo by som vedela, že som v tom dobrá. Avšak pánbožko/karma/veľké špagetové monštrum a Richard M ü ller si povedali, že nebude to také ľahké, drahá a tak som nastúpila po škole na miesto asistentky riaditeľky HR v jednej veľkej firme. Veľkej. Zvonku vyzerá škaredo a jej názov obsahuje viac ako tri písmená. A nenachádza sa v Devínskej. Tak, už viete. Robiť asistentku, to nie je len pekne vyzerať a variť kávu. Treba sa k tomu aj stále usmievať a mať nervy na riešenie problémov akéhokoľvek druhu všetkých členov oddelenia. Vlastne takto: zhrnula by som to na mať nervy . Pretože keď organizujete vianočný večierok pre 30 ľudí rôznych vekových, váhových, záujmových a statusových kategórii, pamätajte na jedno: Ni

Opäť výsostne ženská téma, takže sa už vopred lúčim s potenciálnym uverejnením na Dailymale . Takisto to bude veľmi povrchné, takže pokiaľ sa pokladáte za hĺbavého intelektuála, môžete v tomto momente bezpečne a bez ujmy opustiť tento virtuálny priestor. Nikto vám nebude nič vyčítať. Ale keď ja nemám čo na seba. Jednoducho si nemám čo obliecť. Moja spolubývajúca sa zakaždým pri tejto vete ocitne na pokraji infarktu a kričí na mňa z izby: "Ty si nemáš čo obliecť? Veď máš dve plné skrine! Máš milión oblečenia." Ale bohužiaľ, je to tak. Každé ráno, väčšinou medzi 7:30 - 7:45, prežívam malú osobnú traumu z toho, že nič sa mi k ničomu nehodí a už vôbec sa to nehodí k mojej dnešnej nálade. Keď sa už konečne rozhodnem pre kombináciu vrchného dielu so spodným, nemám si k tomu čo obuť. Jeseň mi predlžuje reakčný čas finálneho rozhodnutia tým, že je treba nakombinovať ešte aj sveter a bundu. A k tomu topánky. Také, aby nepremokli, nebola mi v nich zima, neprechladla som a neumrela. A

Takže Williamsburg, Brooklyn. Na to, aby ste pochopili, aké je to geniálne miesto, nemusíte byť génius. Stačí jedna fotka: Alebo dve: Street art všade, hipsteri všade, Starbucks nikde. Kreditkou v New Yorku zaplatíte aj jeden dolár v automate na metro lístok, ale vo Williamsburgu vám je zbytočná.  Cash only . Na ulici si obstarožný pán vyloží obstarožný stolík a predáva platne. Marvin Gaye sa tisne medzi Rolling Stones a Ellou Fitzgerald. Vedľa neho stojí stolík s knihami, dve za päť dolárov. Je tu milión malých obchodíkov s predraženým vintage oblečením. Malé kaviarne s minimalistickým dreveným solitérom ponúkajú fair trade kávu fúzatým ľuďom schovávajúcim sa za Macbookmi. Ak vám už tuto šklbe kútikmi pri pohľade na niektoré kreatúry v KC Dunaj, ani sem nechoďte. Kde my končíme, oni začínajú. Na každom rohu je obchod s čerstvými kvetmi. Za rohom je park, v ktorom sa koná hudobný festival s voľným vstupom a vystupuje tam napríklad Solange . Nájdete tu bar na streche hotela

No a čo, že to bolo ešte v júni. Leto sa pomaly chýli ku koncu a tým pádom asi už väčšina z vás absolvovala svoj tohtoročný úlet z reality, tak sa môžeme všetci porovnať a vymeniť zážitky. Tak ako? Bolo vám bombovo v Egypte? Boli ste omrknúť skrachovancov v Grécku? Zažili ste divoké noci hintam na Balkáne? Prípadne ste roadtripovali po Portugalsku a urobili ste takéto  a takéto krásne fotky? Nuž, ja som bola v New Yorku. Dva týždne. A stihla som toho dosť. Jednak vďaka polročnému plánovaniu, tešeniu sa a askéze sme mali s kamoškou dosť veľké očakávania, ale takisto aj istý finančný kapitál. V tomto nám veľmi pomohol fakt, že sme mali možnosť ubytovania sa u jej známych, ktorí za to nič nechceli (zlatí ľudia). A tu prichádza prvá rada: bez peňazí do New Yorku nelezte. Iba ak trpíte zvláštnou formou masochizmu, pri ktorej vás teší pozerať sa na všetky tie úžasné veci, akcie, udalosti a službové položky, ktoré si nemôžete dovoliť. Pretože v New Yorku sa nudiť nedá, o tom sme sa presved

Neviem, či sa to zdá len mne, alebo je to všeobecne uznávaný fakt, ale jedlo teraz frčí. A nie hocijaké. Dobré jedlo. Žiadne sračky z Lidlu, posypané technickou soľou, nie nie, kvalitné bio organické fair trade homemade suroviny, z ktorých si pripravíte niečo chutné, zdravé a hlavne dobre vyzerajúce. Hlavne. Veď ako by to potom vyzeralo na vašom food blogu? Všade, kam sa pozriete, je jedlo. Nehovorím len o receptoch v dámskych magazínoch, alebo o Instagramových fotečkách (so 2012). Dnes nie ste správny "foodie", ak nemáte vlastný blog, kde popisujete z akých surovín a za aký čas ukuchtiť váš fotograficky zdokumentovaný výtvor. Organizujú sa gurmán festy, ktoré legalizujú činnosť zaoberania sa jedlom ako plnohodnotný celodenný program. Ľudia si vymieňajú recepty všade, doslova, aj tam, kde by ste to naozaj nečakali (napríklad v bazéne, v električke, na námestí SNP). Rozmohli sa kaviarne ponúkajúce okrem kávy a iných bohumilých nápojov aj sendviče s pastrami, pestom a prosciu

Poznáte tú scénu z filmu Ja, moje druhé ja a Irena , ako Jim Carey má rozdvojenú osobnosť a v moteli sa vyberie kúpiť si niečo z automatu a ráno ho aj s Renée Zellweger nájdu roztrieskaný, čo značí, že sa mu jeho osobnosť opäť prepla z mierumilovného policajta Charlieho na agresívneho egomaniaka Hanka? Och, ako veľmi ho práve v tejto chvíli viem pochopiť. Väčšinou nemám chuť na sladké, ale z času na čas to príde aj na mňa a vtedy je mojou guilty pleasure keksonapolitánka Mila. Lebo je to klasika, aj napriek tomu novému "luxusnému" obalu, akoby patriacemu mydlu Camay, na ktoré chodili reklamy v 90.-tych rokoch (asi aby zo seba ľudia mohli zmyť tie nánosy socializmu poriadnym kapitalistickým mydliskom s jemnou vôňou orgovánu). Vyberiem sa teda k automatu vo vestibule, ktorý predáva takéto pochutiny a starostlivo vyhľadám vytúženú Milu a jej kód - konkrétne 5D. Opatrne vhodím mince, stlačím 5D a čuduj sa svete, vypadne mi niečo úplne iné. Ale nie iná keksonapolitánka, s tým b

Keby som si mohla želať jedinú vec, bol by to štýl. Aha, počkať, ten už mám. Tak potom večnú lásku. Ale ako vieme, nič nie je večné a je to tak dobre. Inak by nemohol vzniknúť ani tento článok a to by bola fakt škoda. Stavím sa, že ste sa už dlho s nikým nerozišli. Mýlim sa? To bude dobré. Nemýlim sa? Tak vidíte. Ak by vám to náhodou už dlhšie vŕtalo v hlave, možno je načase to konečne spraviť. Ale pozor! Rozísť sa síce dá na viacero spôsobov, no nikdy to nebude anesteticky bezbolestné, ak aspoň jeden z vás do vzťahu zainvestoval emočne (týmto exkludujem páriky bohatých gerontov a ich peroxidových dievčiniek). Ku štýlovému rozchodu potrebujeme: vreckovky, posteľ, víno, kamaráta/kamarátku ochotnú počúvať všetok ten bullshit (je ideálne, ak ich máte viac, jedna osoba totiž nemusí mať dostatočne pevné nervy a bude treba rozložiť všetok ten emočný nápor na viacero ľudí) a samozrejme, hudbu. Každý rozchod si zaslúži vlastný soundtrack. Ja som mala to šťastie, že ma "v tom čase&q

Absolútne freneticky som fascinovaná reklamami. Tým, ako dokážu vyvolať emócie - od podráždenia z otrepanosti, cez urazenie kvôli primitívnosti, vzrušenie zo sexuálneho podtónu, až k vytúženému nadšeniu z aha efektu vďaka kreativite tvorcov. Kedysi som reklamy neznášala, pretože som bola len pasívnym príjemcom a vadilo mi, keď sa kvôli nej prerušoval program v televízií, prípadne zaberala miesto článkom v časopise. Na strednej škole som ako jediná na Dejinách umenia prehlásila, že reklamu za umenie nepokladám a hádala som sa učiteľkou, ktorá tvrdila opak. Reklama je predsa odpad. Bez nej by nám bolo lepšie a vôbec by nám nechýbala. No, a potom, že ľudia sa nemenia. Ani neviem, ako sa náš vzťah postupne vybudoval, ale dnes môžem prehlásiť, že málo vecí na tomto svete ma dokáže tak uchvátiť, ako perfektne vymyslená a spracovaná reklama. Ten nápad, vizuálna forma, hudobné dokreslenie. Bam a máš to tu, emócia v čistej forme. Teraz sa vykašlime na tie všetky otrasné reklamy na pracie pr

Vedeli ste, že raz to prísť musí, bolo to čisto otázkou času a miery môjho sebaovládania. No a keďže hejty teraz fičia a čo nenávidím viac, ako neschopnosť a absenciu sociálnych zručností u ľudí, s ktorými musím spolupracovať? Predsa toto vy...darené počasie! Teraz si už sedím v teple interiéru a spomienka na ranné brodenie sa snehom mi príde len ako jeden z mojich surreálnych snov, bohužiaľ je to realita, s ktorou sa budem musieť konfrontovať viackrát, ako mi je príjemné. Celú cestu na zastávku MHD (lebo veď kto by odhrabával auto kvôli 10 minútam cesty po kašovitej hmote 2x denne) sa snažím o nasledovné: - nespadnúť, - nenechať sa zraziť autom s nepredvídateľnou trasou jazdy, - stihnúť prísť na zastávku aspoň o 10 sekúnd skôr, ako autobus, - nenadávať pri tom. Aspoň nie nahlas. Väčšinou sa mi podarí splniť minimálne dve z týchto náročných ranných úloh. Niekedy aj tri. Potom celý deň pozerám z okna na tú bezútešnú scenériu v takomto zložení: 1. Slnko nikde. 2. Všetky škared

V týchto ťažkých časoch, kedy si absolventi PriFUK podľa mojich posledných informácií môžu robiť kariéru tak akurát v McDonalde (a určite pri tom nezabúdajú na uhorku, áno, ha-ha, zív), je veľmi náročné vyhnúť sa jobu v korporácií. Ako povedala Anne Hathaway v treťom Batmanovi - „A girl’s gotta eat,” takže môžeme usudzovať, že skôr či neskôr sa v jednej z nadnárodných spoločností pôsobiacich v našej zemi zasľúbenej, zamestná aj pôvodný zarytec/post-hipisák. A keď už je raz tam, kľudne sa môže zaprisahať, že jeho čistú dušu nijakým spôsobom neovplyvní korporátna kultúra, jedného dňa sa tak stane. Nevravím, že po dvoch rokoch má každý zamestnanec vymytý mozog, len je na ňom určite badať isté znaky pôsobenia vonkajšieho prostredia. Neľakajte sa, je to úplne normálne (hoci dnes je normálne, aj keď vám chlap s koženou kuklou na hlave vrazí kolík do zadku, pokiaľ je to váš partner a súhlasíte s tým), veď vonkajšie prostredie nás formuje a sme tým, čím sme, vďaka spolupôsobeniu externýc