"Život ťa naučí"

Nebudeme si mazať med okolo očí (lebo je to strašne nepraktické), leto je preč. Všimli ste si to? Všimli ste si vôbec, že tu bolo? Nebolo tu nejak krátko? Nebolo to len včera, čo sa roztopili posledné biele hovná a zrazu hlásia opäť studený front a ochladzovanie? A nemusíte čakať, až kým príde zima a spýta sa - A čo si ty urobil pre slovenský hiphop?, prípadne omnoho zákernejšiu - A čo si ty robil v lete? Túto otázku čakať nemusíte, spýtam sa ju ja. Hneď. Pretože ma hrozne zaujíma, koľkokrát ste si tento rok uvedomili náhle: Toto je leto. TOTO! (s viac či menej skrývanou radosťou). Totižto ja by som tie momenty vedela spočítať na jednej ruke.  Prvý krát som pocítila, že je leto, na Pohode. Tam sa leto jednoducho nedalo nevšimnúť. Slnko, úpek, hasiči, voda, pivo, hudba, búrky, vôňa, smrad, polonahí ľudia - na to sa dá povedať len: "Shut up and take my money!" Pohoda bola trojdňová eufória a povedzte mi, že nie. Druhý krát ma premkol pocit, že "Áno! Toto je leto!&quo

Tiež ste zmätení z pojmu "hipster"? Je to nadávka? Je to uznanlivé ocenenie? Ak je to nadávka, prečo je toľko mladých ľudí hipstermi? Ak je to uznanlivé ocenenie, prečo si z nich všetci robia prdel a internety sú plné posmešných obrázkov a výrokov? Jedno vysvetlenie by mohlo byť, že sú elitou spoločnosti a ostatní komerčáci, mainstreamoví chudáci, sa nimi cítia ohrození a preto si z nich neustále uťahujú. (Nie, tento výrok som nemyslela celkom vážne.) Všimli ste si ale, že byť hipsterom sa rýchlo stáva mainstreamom? Vie však niekto o sebe reálne posúdiť, či je hipster? Keď som bola mladšia, trápila ma otázka, či vie jedinec sám o sebe zistiť, či mu šibe. Jednoducho, či si vie triezvo povedať - "Áno, som šialený. Toto je už moc. Idem sa prihlásiť na psychiatriu." Podľa mňa to nie je veľmi reálne, pretože keď je človek šialený, pripadá mu jeho stav normálny, len všetci ostatní sú nejakí divní. No skúste sa zamyslieť - koľko krát ste si za život povedali - "V

Je leto, uhorková sezóna, čo si budeme hovoriť. Teplo prechádza v pravidelných intervaloch do stavu označovaného hic, nič sa nám nechce, naše mozgové bunky sa zľahka uvoľňujú, asi ako dôchodkyne v perličkovom kúpeli. Preto si myslím, že je ten správny čas, aby ste dokázali absorbovať zopár   "lehce trapných - trapně lehkých"   básničiek, ktoré sa mi podarilo počas môjho neveľmi rozsiahleho života napísať. A nehanbím sa za ne.  Korene mojich poetických tendencií siahajú až kdesi k obdobiu, keď som mala zhruba šesť a naučila som sa písať. Prvé krátke básničky som zapisovala do takého toho zošítka, ktorý mal asi desať listov a polkilometrové riadky. A na obálke bola nakreslená myška. Toľko k nostalgii, keďže ten zošítok neviem nájsť, nebudete sa smiať na mojich prvotinách. Dostávame sa teda k obdobiu puberty, kedy snáď píšu básničky všetci, aby vyjadrili hlboké poryvy svojho rozvíjajúceho sa vnútorného života. Ja som sa v šestnástich ocitla hospitalizovaná na Kramároch