"Život ťa naučí"

Káva. Bežná súčasť našich životov, alebo skrytý nepriateľ? Pomáha nám prežiť dni šťastnejšie, alebo nás pomaly trávi a zabíja? Nič z toho ma nezaujíma, lebo nie som žena po 50-tke a nečítam Plus jeden deň. Milujem kávu, jej účinky na mňa, jej chuť, horkosť, vôňu, spôsob, akým sa crema usádza na mojich perách, keď sa jej dotknú pri prvom dúšku.... Ešte predtým, než ako správny kávopič z tohto opisu vyvrcholíte, prejdime k podstate tohoto príspevku a zadefinujme si životné fázy, ktoré ústia do premeny z kávopiča bežného na kávopiča snobského. A sľubujem, že to slovo už do konca textu nepoužijem. 1. FÁZA: Automat/Neska Príznaky - mlieko, cukor, čokoládka. Poznáte to, máte tak 16-17, celý život vám bol kofeín odopieraný, lebo veď ste decko a okrem toho káva je hnusne horká, ešte viac ako tonic, ktorý vám tiež zachutí až neskôr (najmä v kombinácii s ginom). Keď tu zrazu v škole zaregistrujete nainštalovaný automat na kávu. Tak opatrne vyberiete desaťkorunáčku a ochutnáte ten lahodný

V poslednej dobe sa to na Dailymale.sk začalo hemžiť článkami diskutabilnej kvality o tom, aké je úžasné byť single, no dostali sa len k tomu, aké je to napiču s podtextom  proč mě nikto nemá rád?  Takže nastal čas, aby túto tematiku zobral do rúk odborník a dostali ste konečne reálny pohľad na pocity a prežívanie single ženy v dnešnom svete. Tak a teda kamaráti, tu máte článok. Áno. Napísala som článok. Komu v predošlých troch vetách docvakol kultúrny odkaz na jurgena , môže ma pozvať na kávu...jaaj počkať, toto má byť o tom, ako nebyť zúfalá attention whore...no nič. Byť single v dnešnom svete je stav, ktorý sa môže prihodiť každému, ani neviete ako. Áno, aj tebe sa to môže stať, aj keď ten tvoj po ôsmych rokoch vzťahu konečne nastokol diamant na tvoju malú rúčku, ešte sa neteš. Do svadby ďaleko a kolegyne bývajú občas sexy. Videla som toho viac, než by som chcela. Nie je to však úplná tragédia, ako by sa mohlo zdať. Byť sama so sebou môže občas viesť k prekvapivo priaznivým výs

Je ľahké nefajčiť v zime keď vonku chradne všetko hĺbavo ponorené a ja v interiéri ako vždy sa oddávam zdravému životnému štýlu lebo veď čo iné mi ostáva. No v lete keď balkóny a terasy a záhrady a polia, lúky trochu viac lúky než tie polia lákajú tak vtedy vtedy sa fajčiť musí.

"Pokiaľ nedosiahneš do dvadsaťpäťky level Verešová, už sa s tým navždy rozlúč." Siska Bolo to niekedy na jeseň, kedy som si povedala: Miroslava - vyzeráš hrozne a cítiš sa strašne, je načase s tým niečo spraviť. Síce som sa už zmierila s tým, že nikdy nebudem éterická bytosť, štíhla a krehká, vyvolávajúca v každom mužovi ochranárske sklony, polopriesvitne sa pohybujúca bratislavskou scénou a sťažujúca sa, že zase v obchode vypredali všetky 34-ky, nie som zmierená s trasľavou podobou svojho tela a už vôbec nie teraz. Trasľavosť si odkladám až na svoju 50-tku. Keďže všetko je o strave, tak logicky prvým krokom bola kúpa knihy Jídlo na prvním míste, kde písali všetko o systéme Whole30, čo je také v podstate paleo, ale museli dať tomu špeci názov, lebo veď kníh o palee je už dosť. Je to veľmi vtipná kniha a všetkým ju odporúčam a to keď už ja dokážem čítať knihu o jedle a baviť sa na nej, tak verte tomu, že je to masterpiece. Vybavená potrebnými informáciami som započala

Sobota večer, klasika - najprv kino, potom KCčko. Akcia zvaná Tance ulice, či čo. Veď dobre, to je aj tak jedno, zvyčajne. Najprv málo ľudí, potom sa to naplnilo. Ale nie hipstermi, wannabe hipstermi a tým, čím by všetci hipsteri chceli byť (teda architektmi s ateliérom v Cvernovke). Deťmi. Všetci tak do 20 rokov, samé tanečníčky z Riverpark Dance School, ktoré poznám z videnia, ale neinteragujem s nimi. Nikdy. Mali tam nejakú show, alebo vystupko, alebo čo. Cítila som sa zrazu v známych priestoroch nejak staro a nemiestne. Sprvu mi to v podstate až tak nevadilo, sedeli sme vzadu s kamošom a kamoškou, kecali sme a pomaly popíjali. Potom len idem na wécko a stretnem Natáliu, moju o 10 rokov mladšiu sesternicu, ktorá sa ma pýta - "Ahoj, a ty tu čo robíš?" Čo tu robím? Čo tu robím?!? Ja? No chodím sem od otvorenia, vieš, od čias, kedy si ty ešte nemala ani občiansky. Ale veď dobre. Dobre. Kľud. Pamätáte si ten moment, kedy ste si uvedomili, že ste už zostarli? Ja si najprv spo

Neviem, či ste zaregistrovali, ale rok 2014 bol rokom zadku . Poriadneho. Veľkého. Natriasajúceho sa. Vyčnievajúceho do priestoru. Rokom, kedy slovné spojenie "bolo to veľké ako riť" nadobudlo veľmi, veľmi vizuálny rozmer. Samozrejme, mňa to teší. Dosiahnuť efekt veľkého zadku pre mňa nikdy nebol problém. Jediné, čo ma štve, že tento kult prišiel až teraz. Kde bol, keď som mala 13 a myslela som si vďaka vtedajšej popkultúre, že nič horšie ako zadok rozmerov priemernej černošky ma postretnúť nemohlo? Kde bol, keď Justin Timberlake v roku 2003 ohodnotil miniriť Kylie Minogue na škále od 1 do 10 na 58? Mne to tak trochu zlomilo srdiečko, veď ja som ho milovala, kúpila som si jeho prvé CD za neuveriteľných 720 Sk a z neho sa vykľuje vyznávač zadočkov? Neznášam ten výraz a nielen preto, že v slovenskom bulvári súťaží s bradavkou o najviac použití v nadpisoch. Je to samozrejme najmä preto, že môj gluteus maximus tak označiť ani pri najlepšej vôli nemožno. Prvýkrát som zistila,