"Život ťa naučí"

V týchto ťažkých časoch, kedy si absolventi PriFUK podľa mojich posledných informácií môžu robiť kariéru tak akurát v McDonalde (a určite pri tom nezabúdajú na uhorku, áno, ha-ha, zív), je veľmi náročné vyhnúť sa jobu v korporácií. Ako povedala Anne Hathaway v treťom Batmanovi - „A girl’s gotta eat,” takže môžeme usudzovať, že skôr či neskôr sa v jednej z nadnárodných spoločností pôsobiacich v našej zemi zasľúbenej, zamestná aj pôvodný zarytec/post-hipisák. A keď už je raz tam, kľudne sa môže zaprisahať, že jeho čistú dušu nijakým spôsobom neovplyvní korporátna kultúra, jedného dňa sa tak stane. Nevravím, že po dvoch rokoch má každý zamestnanec vymytý mozog, len je na ňom určite badať isté znaky pôsobenia vonkajšieho prostredia. Neľakajte sa, je to úplne normálne (hoci dnes je normálne, aj keď vám chlap s koženou kuklou na hlave vrazí kolík do zadku, pokiaľ je to váš partner a súhlasíte s tým), veď vonkajšie prostredie nás formuje a sme tým, čím sme, vďaka spolupôsobeniu externýc...

Kto nemá rád bilancovanie? Neverím, že niekto taký môže existovať. Bilancovanie je totiž jedna z obľúbených kratochvíľ, keď sa blíži koniec nejakého významného obdobia (povedzme, že roka) a aj tak sa nedá nič iné veľmi robiť, keďže vonku zúri tá zasraná zima. Okrem toho, môže byť aj celkom užitočné. Ja som si tak trošku zabilancovala a hneď ma napadlo množstvo tém na článok - napríklad, zostaviť si súkromný rebríček hudby roku 2012. Alebo, ponadávať si trošku na ten nečas vonku (slovo "počasie" je v tomto prípade príliš expresívne). Prípadne, hodiť celé bilancovanie na papier, ale to by sme už zachádzali do príliš subjektívnych rovín a aj tak to nikoho nezaujíma a moja túžba odhaľovať seba sa má tiež svoje hranice. Tak som si povedala, že sa povenujem rozmáhajúcemu sa fenoménu - knedlizmu. Knedlizmus je veľmi nebezpečná vec a môže sa vám prihodiť absolútne znenazdajky. Niekto si to ani nemusí všimnúť. Niekto si to ani nemusí uvedomiť. A až pri spätnom bilancovaní (a sme p...

Na to, aby ste mohli parkovať jak pani, musíte spĺňať minimálne dve podmienky: A) byť žena, B) mať k dispozícií auto, s ktorým môžete parkovať. To je základ. Ak toto spĺňate, je dosť možné, že jedného dňa budete parkovať jak pani. Alebo aj nie, v prípade, že toto nie je jedna z vašich životných mét a chcete byť do smrti na posmech ostatným vodičom, potvrdzujúc tak stereotyp "ženy a parkovanie". Desíte sa pozdĺžneho parkovania? Všetky vaše pokusy tak zaparkovať končia pol kilometrovou medzerou medzi vašim autom a obrubníkom? Do nákupných centier chodíte len MHD, pretože nič vo vás nevyvolá väčší odpor, ako predstava preplnených podzemných garáží a parkovacích domov so zabijáckym sklonom pri presune na vyšší level, kde je opäť len milión áut, ktoré sú namačkané vedľa seba na maximum, lebo veď trochu viac betónu by znamenalo pre investora pravdepodobne hrubý škrt cez rozpočet? Ťukli ste už nespočetné množstvo áut pri pokusoch vtesnať sa do malého priestoru vzácne voľného ...

Či už ste blondína s modrými očami, alebo 150-kilová hlavohruď, každý túži mať niekoho, koho bude môcť stískať. Aspoň ja žijem v takej naivnej predstave, že práve o TO na tomto svete najviac ide. Môžem sa mýliť, ale nestáva sa mi to často. Niekedy sa však nikto taký vo vašom okolí jednoducho nenachádza. Prebehnite si pre istotu váš zoznam kontaktov v mobile, je tam? Ak nie, tak netreba klesať na duchu. V princípe totiž existujú dve tvrdenia, ktoré to potvrdzujú: A) Nikdy nevieš. B) Váš osobný stískač sa k vám ponáhľa tak rýchlo, ako to len ide a jedného dňa vás dobehne. Na základe týchto tvrdení vyvodzujem, že zmena môže byť za rohom a niekto sa objaví trebárs aj zajtra. No, asi nie. Ale v časovom horizonte do konca vášho života vám garantujem, že niekoho špeciálneho určite stretnete. Lepšie? (Hoci to posledné tvrdenie je s ručením obmedzeným pre prípad, že vás zajtra prejde električka a váš osud bude zomrieť ako Gaudí). A tak aj v tej najtemnejšej chvíľke depresie, keď sa vám ...

Nebudeme si mazať med okolo očí (lebo je to strašne nepraktické), leto je preč. Všimli ste si to? Všimli ste si vôbec, že tu bolo? Nebolo tu nejak krátko? Nebolo to len včera, čo sa roztopili posledné biele hovná a zrazu hlásia opäť studený front a ochladzovanie? A nemusíte čakať, až kým príde zima a spýta sa - A čo si ty urobil pre slovenský hiphop?, prípadne omnoho zákernejšiu - A čo si ty robil v lete? Túto otázku čakať nemusíte, spýtam sa ju ja. Hneď. Pretože ma hrozne zaujíma, koľkokrát ste si tento rok uvedomili náhle: Toto je leto. TOTO! (s viac či menej skrývanou radosťou). Totižto ja by som tie momenty vedela spočítať na jednej ruke.  Prvý krát som pocítila, že je leto, na Pohode. Tam sa leto jednoducho nedalo nevšimnúť. Slnko, úpek, hasiči, voda, pivo, hudba, búrky, vôňa, smrad, polonahí ľudia - na to sa dá povedať len: "Shut up and take my money!" Pohoda bola trojdňová eufória a povedzte mi, že nie. Druhý krát ma premkol pocit, že "Áno! Toto je leto!...

Tiež ste zmätení z pojmu "hipster"? Je to nadávka? Je to uznanlivé ocenenie? Ak je to nadávka, prečo je toľko mladých ľudí hipstermi? Ak je to uznanlivé ocenenie, prečo si z nich všetci robia prdel a internety sú plné posmešných obrázkov a výrokov? Jedno vysvetlenie by mohlo byť, že sú elitou spoločnosti a ostatní komerčáci, mainstreamoví chudáci, sa nimi cítia ohrození a preto si z nich neustále uťahujú. (Nie, tento výrok som nemyslela celkom vážne.) Všimli ste si ale, že byť hipsterom sa rýchlo stáva mainstreamom? Vie však niekto o sebe reálne posúdiť, či je hipster? Keď som bola mladšia, trápila ma otázka, či vie jedinec sám o sebe zistiť, či mu šibe. Jednoducho, či si vie triezvo povedať - "Áno, som šialený. Toto je už moc. Idem sa prihlásiť na psychiatriu." Podľa mňa to nie je veľmi reálne, pretože keď je človek šialený, pripadá mu jeho stav normálny, len všetci ostatní sú nejakí divní. No skúste sa zamyslieť - koľko krát ste si za život povedali - "V...

Je leto, uhorková sezóna, čo si budeme hovoriť. Teplo prechádza v pravidelných intervaloch do stavu označovaného hic, nič sa nám nechce, naše mozgové bunky sa zľahka uvoľňujú, asi ako dôchodkyne v perličkovom kúpeli. Preto si myslím, že je ten správny čas, aby ste dokázali absorbovať zopár   "lehce trapných - trapně lehkých"   básničiek, ktoré sa mi podarilo počas môjho neveľmi rozsiahleho života napísať. A nehanbím sa za ne.  Korene mojich poetických tendencií siahajú až kdesi k obdobiu, keď som mala zhruba šesť a naučila som sa písať. Prvé krátke básničky som zapisovala do takého toho zošítka, ktorý mal asi desať listov a polkilometrové riadky. A na obálke bola nakreslená myška. Toľko k nostalgii, keďže ten zošítok neviem nájsť, nebudete sa smiať na mojich prvotinách. Dostávame sa teda k obdobiu puberty, kedy snáď píšu básničky všetci, aby vyjadrili hlboké poryvy svojho rozvíjajúceho sa vnútorného života. Ja som sa v šestnástich ocitla hospitalizovaná na Kramár...