"Život ťa naučí"

Poznáte tú scénu z filmu Ja, moje druhé ja a Irena , ako Jim Carey má rozdvojenú osobnosť a v moteli sa vyberie kúpiť si niečo z automatu a ráno ho aj s Renée Zellweger nájdu roztrieskaný, čo značí, že sa mu jeho osobnosť opäť prepla z mierumilovného policajta Charlieho na agresívneho egomaniaka Hanka? Och, ako veľmi ho práve v tejto chvíli viem pochopiť. Väčšinou nemám chuť na sladké, ale z času na čas to príde aj na mňa a vtedy je mojou guilty pleasure keksonapolitánka Mila. Lebo je to klasika, aj napriek tomu novému "luxusnému" obalu, akoby patriacemu mydlu Camay, na ktoré chodili reklamy v 90.-tych rokoch (asi aby zo seba ľudia mohli zmyť tie nánosy socializmu poriadnym kapitalistickým mydliskom s jemnou vôňou orgovánu). Vyberiem sa teda k automatu vo vestibule, ktorý predáva takéto pochutiny a starostlivo vyhľadám vytúženú Milu a jej kód - konkrétne 5D. Opatrne vhodím mince, stlačím 5D a čuduj sa svete, vypadne mi niečo úplne iné. Ale nie iná keksonapolitánka, s tým b...

Keby som si mohla želať jedinú vec, bol by to štýl. Aha, počkať, ten už mám. Tak potom večnú lásku. Ale ako vieme, nič nie je večné a je to tak dobre. Inak by nemohol vzniknúť ani tento článok a to by bola fakt škoda. Stavím sa, že ste sa už dlho s nikým nerozišli. Mýlim sa? To bude dobré. Nemýlim sa? Tak vidíte. Ak by vám to náhodou už dlhšie vŕtalo v hlave, možno je načase to konečne spraviť. Ale pozor! Rozísť sa síce dá na viacero spôsobov, no nikdy to nebude anesteticky bezbolestné, ak aspoň jeden z vás do vzťahu zainvestoval emočne (týmto exkludujem páriky bohatých gerontov a ich peroxidových dievčiniek). Ku štýlovému rozchodu potrebujeme: vreckovky, posteľ, víno, kamaráta/kamarátku ochotnú počúvať všetok ten bullshit (je ideálne, ak ich máte viac, jedna osoba totiž nemusí mať dostatočne pevné nervy a bude treba rozložiť všetok ten emočný nápor na viacero ľudí) a samozrejme, hudbu. Každý rozchod si zaslúži vlastný soundtrack. Ja som mala to šťastie, že ma "v tom čase...

Absolútne freneticky som fascinovaná reklamami. Tým, ako dokážu vyvolať emócie - od podráždenia z otrepanosti, cez urazenie kvôli primitívnosti, vzrušenie zo sexuálneho podtónu, až k vytúženému nadšeniu z aha efektu vďaka kreativite tvorcov. Kedysi som reklamy neznášala, pretože som bola len pasívnym príjemcom a vadilo mi, keď sa kvôli nej prerušoval program v televízií, prípadne zaberala miesto článkom v časopise. Na strednej škole som ako jediná na Dejinách umenia prehlásila, že reklamu za umenie nepokladám a hádala som sa učiteľkou, ktorá tvrdila opak. Reklama je predsa odpad. Bez nej by nám bolo lepšie a vôbec by nám nechýbala. No, a potom, že ľudia sa nemenia. Ani neviem, ako sa náš vzťah postupne vybudoval, ale dnes môžem prehlásiť, že málo vecí na tomto svete ma dokáže tak uchvátiť, ako perfektne vymyslená a spracovaná reklama. Ten nápad, vizuálna forma, hudobné dokreslenie. Bam a máš to tu, emócia v čistej forme. Teraz sa vykašlime na tie všetky otrasné reklamy na pracie pr...

Vedeli ste, že raz to prísť musí, bolo to čisto otázkou času a miery môjho sebaovládania. No a keďže hejty teraz fičia a čo nenávidím viac, ako neschopnosť a absenciu sociálnych zručností u ľudí, s ktorými musím spolupracovať? Predsa toto vy...darené počasie! Teraz si už sedím v teple interiéru a spomienka na ranné brodenie sa snehom mi príde len ako jeden z mojich surreálnych snov, bohužiaľ je to realita, s ktorou sa budem musieť konfrontovať viackrát, ako mi je príjemné. Celú cestu na zastávku MHD (lebo veď kto by odhrabával auto kvôli 10 minútam cesty po kašovitej hmote 2x denne) sa snažím o nasledovné: - nespadnúť, - nenechať sa zraziť autom s nepredvídateľnou trasou jazdy, - stihnúť prísť na zastávku aspoň o 10 sekúnd skôr, ako autobus, - nenadávať pri tom. Aspoň nie nahlas. Väčšinou sa mi podarí splniť minimálne dve z týchto náročných ranných úloh. Niekedy aj tri. Potom celý deň pozerám z okna na tú bezútešnú scenériu v takomto zložení: 1. Slnko nikde. 2. Všetky škared...

V týchto ťažkých časoch, kedy si absolventi PriFUK podľa mojich posledných informácií môžu robiť kariéru tak akurát v McDonalde (a určite pri tom nezabúdajú na uhorku, áno, ha-ha, zív), je veľmi náročné vyhnúť sa jobu v korporácií. Ako povedala Anne Hathaway v treťom Batmanovi - „A girl’s gotta eat,” takže môžeme usudzovať, že skôr či neskôr sa v jednej z nadnárodných spoločností pôsobiacich v našej zemi zasľúbenej, zamestná aj pôvodný zarytec/post-hipisák. A keď už je raz tam, kľudne sa môže zaprisahať, že jeho čistú dušu nijakým spôsobom neovplyvní korporátna kultúra, jedného dňa sa tak stane. Nevravím, že po dvoch rokoch má každý zamestnanec vymytý mozog, len je na ňom určite badať isté znaky pôsobenia vonkajšieho prostredia. Neľakajte sa, je to úplne normálne (hoci dnes je normálne, aj keď vám chlap s koženou kuklou na hlave vrazí kolík do zadku, pokiaľ je to váš partner a súhlasíte s tým), veď vonkajšie prostredie nás formuje a sme tým, čím sme, vďaka spolupôsobeniu externýc...

Kto nemá rád bilancovanie? Neverím, že niekto taký môže existovať. Bilancovanie je totiž jedna z obľúbených kratochvíľ, keď sa blíži koniec nejakého významného obdobia (povedzme, že roka) a aj tak sa nedá nič iné veľmi robiť, keďže vonku zúri tá zasraná zima. Okrem toho, môže byť aj celkom užitočné. Ja som si tak trošku zabilancovala a hneď ma napadlo množstvo tém na článok - napríklad, zostaviť si súkromný rebríček hudby roku 2012. Alebo, ponadávať si trošku na ten nečas vonku (slovo "počasie" je v tomto prípade príliš expresívne). Prípadne, hodiť celé bilancovanie na papier, ale to by sme už zachádzali do príliš subjektívnych rovín a aj tak to nikoho nezaujíma a moja túžba odhaľovať seba sa má tiež svoje hranice. Tak som si povedala, že sa povenujem rozmáhajúcemu sa fenoménu - knedlizmu. Knedlizmus je veľmi nebezpečná vec a môže sa vám prihodiť absolútne znenazdajky. Niekto si to ani nemusí všimnúť. Niekto si to ani nemusí uvedomiť. A až pri spätnom bilancovaní (a sme p...

Na to, aby ste mohli parkovať jak pani, musíte spĺňať minimálne dve podmienky: A) byť žena, B) mať k dispozícií auto, s ktorým môžete parkovať. To je základ. Ak toto spĺňate, je dosť možné, že jedného dňa budete parkovať jak pani. Alebo aj nie, v prípade, že toto nie je jedna z vašich životných mét a chcete byť do smrti na posmech ostatným vodičom, potvrdzujúc tak stereotyp "ženy a parkovanie". Desíte sa pozdĺžneho parkovania? Všetky vaše pokusy tak zaparkovať končia pol kilometrovou medzerou medzi vašim autom a obrubníkom? Do nákupných centier chodíte len MHD, pretože nič vo vás nevyvolá väčší odpor, ako predstava preplnených podzemných garáží a parkovacích domov so zabijáckym sklonom pri presune na vyšší level, kde je opäť len milión áut, ktoré sú namačkané vedľa seba na maximum, lebo veď trochu viac betónu by znamenalo pre investora pravdepodobne hrubý škrt cez rozpočet? Ťukli ste už nespočetné množstvo áut pri pokusoch vtesnať sa do malého priestoru vzácne voľného ...