"Život ťa naučí"

Či už ste blondína s modrými očami, alebo 150-kilová hlavohruď, každý túži mať niekoho, koho bude môcť stískať. Aspoň ja žijem v takej naivnej predstave, že práve o TO na tomto svete najviac ide. Môžem sa mýliť, ale nestáva sa mi to často. Niekedy sa však nikto taký vo vašom okolí jednoducho nenachádza. Prebehnite si pre istotu váš zoznam kontaktov v mobile, je tam? Ak nie, tak netreba klesať na duchu. V princípe totiž existujú dve tvrdenia, ktoré to potvrdzujú: A) Nikdy nevieš. B) Váš osobný stískač sa k vám ponáhľa tak rýchlo, ako to len ide a jedného dňa vás dobehne. Na základe týchto tvrdení vyvodzujem, že zmena môže byť za rohom a niekto sa objaví trebárs aj zajtra. No, asi nie. Ale v časovom horizonte do konca vášho života vám garantujem, že niekoho špeciálneho určite stretnete. Lepšie? (Hoci to posledné tvrdenie je s ručením obmedzeným pre prípad, že vás zajtra prejde električka a váš osud bude zomrieť ako Gaudí). A tak aj v tej najtemnejšej chvíľke depresie, keď sa vám ...

Nebudeme si mazať med okolo očí (lebo je to strašne nepraktické), leto je preč. Všimli ste si to? Všimli ste si vôbec, že tu bolo? Nebolo tu nejak krátko? Nebolo to len včera, čo sa roztopili posledné biele hovná a zrazu hlásia opäť studený front a ochladzovanie? A nemusíte čakať, až kým príde zima a spýta sa - A čo si ty urobil pre slovenský hiphop?, prípadne omnoho zákernejšiu - A čo si ty robil v lete? Túto otázku čakať nemusíte, spýtam sa ju ja. Hneď. Pretože ma hrozne zaujíma, koľkokrát ste si tento rok uvedomili náhle: Toto je leto. TOTO! (s viac či menej skrývanou radosťou). Totižto ja by som tie momenty vedela spočítať na jednej ruke.  Prvý krát som pocítila, že je leto, na Pohode. Tam sa leto jednoducho nedalo nevšimnúť. Slnko, úpek, hasiči, voda, pivo, hudba, búrky, vôňa, smrad, polonahí ľudia - na to sa dá povedať len: "Shut up and take my money!" Pohoda bola trojdňová eufória a povedzte mi, že nie. Druhý krát ma premkol pocit, že "Áno! Toto je leto!...

Tiež ste zmätení z pojmu "hipster"? Je to nadávka? Je to uznanlivé ocenenie? Ak je to nadávka, prečo je toľko mladých ľudí hipstermi? Ak je to uznanlivé ocenenie, prečo si z nich všetci robia prdel a internety sú plné posmešných obrázkov a výrokov? Jedno vysvetlenie by mohlo byť, že sú elitou spoločnosti a ostatní komerčáci, mainstreamoví chudáci, sa nimi cítia ohrození a preto si z nich neustále uťahujú. (Nie, tento výrok som nemyslela celkom vážne.) Všimli ste si ale, že byť hipsterom sa rýchlo stáva mainstreamom? Vie však niekto o sebe reálne posúdiť, či je hipster? Keď som bola mladšia, trápila ma otázka, či vie jedinec sám o sebe zistiť, či mu šibe. Jednoducho, či si vie triezvo povedať - "Áno, som šialený. Toto je už moc. Idem sa prihlásiť na psychiatriu." Podľa mňa to nie je veľmi reálne, pretože keď je človek šialený, pripadá mu jeho stav normálny, len všetci ostatní sú nejakí divní. No skúste sa zamyslieť - koľko krát ste si za život povedali - "V...

Je leto, uhorková sezóna, čo si budeme hovoriť. Teplo prechádza v pravidelných intervaloch do stavu označovaného hic, nič sa nám nechce, naše mozgové bunky sa zľahka uvoľňujú, asi ako dôchodkyne v perličkovom kúpeli. Preto si myslím, že je ten správny čas, aby ste dokázali absorbovať zopár   "lehce trapných - trapně lehkých"   básničiek, ktoré sa mi podarilo počas môjho neveľmi rozsiahleho života napísať. A nehanbím sa za ne.  Korene mojich poetických tendencií siahajú až kdesi k obdobiu, keď som mala zhruba šesť a naučila som sa písať. Prvé krátke básničky som zapisovala do takého toho zošítka, ktorý mal asi desať listov a polkilometrové riadky. A na obálke bola nakreslená myška. Toľko k nostalgii, keďže ten zošítok neviem nájsť, nebudete sa smiať na mojich prvotinách. Dostávame sa teda k obdobiu puberty, kedy snáď píšu básničky všetci, aby vyjadrili hlboké poryvy svojho rozvíjajúceho sa vnútorného života. Ja som sa v šestnástich ocitla hospitalizovaná na Kramár...

Tak po prvé: ha-ha, PN-ka v lete, blbé. Stane sa však aj v lepších rodinách, takže keď už je to nevyhnutné a musíte zaľahnúť počas najlepšieho ročného obdobia (bez debaty), sú isté aktivity, ktoré asi budete vykonávať. A nehovorím teraz o plnení vreckoviek svojimi tekutinami z rôznych otvorov, ani o interných súťažiach typu "Koľko predpísaných tabletiek sa mi zmestí naraz do úst?", prípadne "Pokus o vytvorenie svetového rekordu na trase posteľ-záchod." Jednoducho klasické činnosti, ktoré podľa mňa robí každý chorý človek na zemi, ktorý je sám doma, čiastočne nemohúci a nevie, čo so sebou. Tieto aktivity môžeme rozdeliť na: 1) Ilegálne 2) Legálne Kategóriu ilegálnych som dala ako prvú, z čisto marketingových dôvodov, znie to zaujímavejšie. Ale iba znie. Zaraďujeme sem: a) počúvanie ilegálne stiahnutej hudby b) sledovanie ilegálne stiahnutých seriálov/filmov c) stalking/voyeurizmus Treťou podkategóriou je myslená činnosť, ktorá sa dá vykonávať len z nudy, po...

Nie je to Mel Gibson v pančucháčoch. Nie je to svalnatý hasič. Nie je to schopnosť zožrať, čo príde pod ruku a nepribrať (ale blíži sa to). Ženy túžia po romantike. Tak, tu by sme mohli skončiť, pretože to, čo som napísala, je pravda a po vyslovenej pravde si už neradno zahrávať ďalej so slovami, lebo sa to môže len a len pokaziť. Ja to však skúsim, kvôli vám. Ale varovala som vás. Romantika ako taká je to jediné, čo funguje na ženy v každej situácií. Takže ňou nemôžete nikdy nič zbabrať. Nesmie byť však samoúčelná (áno, narážam na medvedíkov so srdiečkami hrajúcich niečo z repertoáru rádia Jemné melódie), musí to byť poriadne gesto, z ktorého je cítiť veľkú snahu a TO je sexy. Či už to znamená, že za ňou precestujete pol Slovenska, len aby ste s ňou strávili dve hodiny, lebo potom musíte isť naspäť, alebo keď si k sebe pozve kamarátku, navaríte im večeru a pôjdete si pozrieť futbalový zápas von do podniku, TOTO na ženy funguje. V prvom prípade bude možno reagovať: "Ty si...

Zase jeden z článkov, kde sa budem zaoberať tým, ako niečo nenávidím a venujem tomu zopár drahocenných minút môjho života celkom zbytočne, pretože to nemôžem nijako zmeniť. Ale keď ja vrcholne nemôžem zniesť zlé knihy. Zlé knihy sú totiž jedna z najzákernejších vecí na tomto skazenom svete. O zlej knihe totiž neviete, že je zlá, pokiaľ ju nezačnete čítať. A na to, aby ste ju mohli začať naplno čítať, si ju ako poriadny občan musíte najprv zakúpiť. Takže, predstavte si situáciu: ste v kníhkupectve, kde na Vás číhajú nástrahy rôzneho druhu – všade navôkol príjemná vôňa nových kníh miešajúca sa s vôňou kávy, pokojná atmosféra, ambientná hudba. Zopár ľudí postáva pri policiach so zadumaným výrazom v tvári, pretože sa akurát rozhodujú, či sa svokre na narodeniny bude viac páčiť Danielle Steelová, alebo Vasilková-Keleová (ono je to prakticky úplne jedno, ale no miešajte sa iným do života). Neviem, ako vás, ale mňa vždy, keď vstúpim do kníhkupectva...